Skoro každý z nás pozná notoricky známu definíciu živnosti, ktorá vychádza z § 2 Zákona 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon):
„Živnosťou je sústavná činnosť prevádzkovaná samostatne, vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť, za účelom dosiahnutia zisku a za podmienok ustanovených týmto zákonom.“
Viete ale, ako by sa dali jej jednotlivé časti vyložiť, vysvetliť?
SÚSTAVNÁ ČINNOSŤ – pod týmto pojmom treba rozumieť určitú trvalosť vykonávanej činnosti. Nemusí však ísť o nepretržitosť konania meranú dňami, týždňami, či mesiacmi. Stačí, ak je vykonávaná opakovanie (v istej časovej frekvencii). Rozhodujúcim je úmysel osoby vykonávať činnosť v budúcnosti pravidelne.
SAMOSTATNOSŤ – pri nej sa podnikateľ sám rozhoduje čo bude robiť a ako to bude robiť. V prípade, že podnikateľovi organizuje jeho prácu nejaká iná osoba, už nejde o podnikanie, ale o závislú činnosť (závislú prácu – pracovnoprávny vzťah).
VO VLASTNOM MENE – pri svojej činnosti musí podnikateľ navonok vystupovať pod vlastným obchodným menom podnikateľa, t. j. musí používať ten názov, ktorý je zapísaný v živnostenskom registri.
NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ – podnikateľ si musí zodpovedať za svoje vlastné záväzky vyplývajúce z jeho podnikateľskej činnosti.
ZA ÚČELOM DOSIAHNUTIA ZISKU – úmyslom podnikateľa je dosiahnutie zisku. A to je jedno ako veľkého. Pretože ani živnostenský zákon, a ani žiadny iný zákon nerieši výšku zisku, ktorú musí podnikateľ dosiahnuť, aby bola splnená táto podmienka živnostenského podnikania. To znamená, že ani prípadná hospodárska strata nemôže byť podmienkou na vyňatie takýchto príjmov spod pôsobnosti živnostenského zákona.
ZA PODMIENOK USTANOVENÝCH TÝMTO ZÁKONOM – činnosť musí byť vykonávaná v súlade so živnostenským zákonom a patrila medzi činnosti uvedené v tomto zákone (§ 3).
(Pôvodný článok 18.12.2017 | Aktualizované 28.02.2023, 17:05)